Prečo?

8. října 2009 v 19:36 | Elsa |  Moje keci
Prišla ku bránke. Bola to nízka bránka, tak poznačená časom, že sa už len ťažko dala rozoznať jej pôvodná farba. Potisla ju a bránka sa so škripotom otvorila. Ten mrazivý zvuk jej nahnal husiu kožu, a pritom jej tak príjemne pohladil dušu. Vošla do záhrady. Trávnik, už dávno nepokosený, jej siahal po kolená. Napravo od nej rástol mohutný strom, dub, ktorého konáre sa márne pokúšali dotknúť sa neba, na ktorom sa prelievali čierne mračná. Zablyslo sa a vzápätí zahrmelo. Na zem dopadli veľké ťažké kvapky. Prešla pod strom. Pod nohami jej zašuchotalo opadané lístie. Mohutné ramená stromu ju však neochránili pred dažďom. Rukou prešla po jeho drsnej kôre. Stará zvráskavená koža. Pod kožou horí život, horí stovky rokov.

Ľudia každý deň prechádzajú okolo stromov. A ani o ne nezavadia pohľadom. A ak aj, nepomyslia na to, že tie obyčajné stromy sú také výnimočné. Že majú dušu, žijú vlastným životom, vo vlastnom svete, pozerajú z výšky na svet. Pozerajú na uponáhľaný spôsob nášho bytia. Vydychujú nám život. Ľudia sedia na stoličkách opretí o stoly, píšuc na papier a neuvedomujú si, že vo všetkých tých veciach prednedávnom klokotala miazga života. Každý deň vytínajú stovky stromov. Starých, ktoré stovky rokov upierali zrak na nebo, prahli po vode a slnku. Mladých, ktoré mali stovky rokov pred sebou, ale ľudia im nedopriali pohľad na slnko, potešenie z kvapiek stekajúcich po zelených lístkoch, pocit vetra preháňajúceho sa vetvičkami. Každý deň zničia stovky životov. A neuvedomujú si... Prečo?

Zviezla sa na kolená, akoby ju zavalili hriechy ľudstva. Zviezla sa popri životom horiacom strome. Lícom opretá o kôru. Zodrela si kožu. Ostrá bolesť. Pulzovala jej celá strana tváre. Pomaly začala vyvierať krv. Ako voda s pramienkov. Pramienky sa spoja a po tvári steká kvapka krvi. Červenej horúcej krvi. Zotrela si kvapku prstom, prst vložila do úst a oblizla. Na jazyku ucítila kovovú chuť. Nechutnú? Príjemnú?

Ľudia každý deň zabíjajú. Svoju rodinu, blízkych, priateľov, nepriateľov, známych, neznámych, seba... Pre peniaze, majetok, moc, slávu. Pre potešenie. Peniaze, majetok, moc, sláva. Čo je to? Prach a popol. Život vyhasne, skončí. Všetko svetské patrí na svet. Život je krátky? Pre toho, kto žije pre peniaze a moc, pre toho je život chvíľa. Chce, a keď to dostane, zomrie. Premrhá život, ženie sa za svetskými potešeniami. A keď ich nájde, život skončí a on sa poberie tam, kde svetské veci nemajú miesto. Každý deň zničia stovky životov. A neuvedomujú si... Prečo?

Pomaly sa pozviechala zo zeme. Vstala. Chrbát zohnutý, hlava sklonená. Ťažili ju spomienky na veci minulé, blízke i ďaleké. Ťažili ju hriechy, ktoré nespáchala ona. Dážď ustal. Bolo počuť len vzdialené hrmenie. Zavial vietor. Spieval dávnu a zabudnutú pieseň. Pieseň smrti, ktorú počujú všetci. Ale rozumejú jej len tí, ktorí sa poberajú do večnosti. Vietor pohladil ranené líce. Osušil slzy. Plakala? Nie. To plakalo nebo. Plakalo nad bolesťou. Nad bolesťou Matky. Nad umierajúcimi stromami, ktoré ľudia denne stínali pre majetok.. Nad pôdou, červeno sfarbenou. Sfarbenou krvou, ktorú denne prelievali ľudia. Nad zvieratami, ktoré denne bolestne hynuli, aby sa do ich kože mohli zaodieť ľudia. Všetko vzišlo z lona Matky. Matka miluje svoje deti. Ale aký je jej smútok, keď jej milovaní začnú ničiť svojich bratov? Nevýslovný smútok Matky, ktorá plače nad osudom svojich detí. Mohla by ľudí zmietnuť jedinou ranou. Človek dokáže zabiť vlastné dieťa bez mihnutia oka, bez jediného citu. Ale Matka nie je človek. Nie je taká povrchná, taká krutá a bezcharakterná. Tak len čaká a v nesmiernej bolesti pozerá okom na bratovraždu. A plače. Ľudia, jej deti. Každý deň zničia stovky životov. A neuvedomujú si... Prečo?




(písala som tento aj tie 2 predchadzajuce clanky ja..takze ak by cisto naahodou nekto kcel kopirovat tak len so zdrojom..)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama