Denník bohyne Hekaté

19. května 2009 v 17:53 | Elsa |  Moje keci

ja sa k tomuto nepriznávam...mno len ma to raz napadlo tak som to napisala...mozno sa mi podarí napísať pokračko...ak mi niekto napíše komentár...
tak pod perexom jedna akože poviedka...denník...úplne normálne baby...:D:D:D...


Ja nie som normálna. Píšem si denník. Hovorím denníku, že nie som normálna. Naozaj nie som normálna. Blbý začiatok. Znova.

Milý denníček. To je fakt debilné. Ach. Tak nič.

Streda
13. August
18:57

Moja cvokárka, mimochodom cvoknutá cvokárka, mi poradila, že si mám písať denník, že to pomáha. Áno, mám cvokárku. Teda, nemám, ale chodím ku nej. Veď som hovorila, že nie som normálna. A o čom mám tak asi písať? To mi neráčila povedať. Vlastne mne nikto nepovažuje za vhodné povedať... vôbec nič. Ani tie najdôležitejšie veci. A nemysli si, že preháňam. Teda... ty nemôžeš myslieť, veď si denník. Mno, odbočujem. Tak aby som sa aspoň predstavila. Idem na to.

Moje meno je... ešte aby som písala svoje meno. Niekto mi ten denník zoberie a uvidí moje meno a... domysli si...teda ty nemyslíš... zabúdam.
Všetci ma volajú... teda ja sa tak volám...ako ja sama seba tak volám... aby si rozumel... teda... ach bože. Ty si denník. Nemôžeš rozumieť. Ale prečo by som sa nemohla tváriť, že mi rozumieš? Aspoň niekto by mi rozumel. A musíš ma počúvať a nemôžeš mi odporovať. Celkom fajn. Tak ti môžem dať aj meno. Hmmm. A prečo vlastne by si mal byť On? Môžeš byť Ona. Dobrý nápad. Budem ťa volať... Reia. Spokojná? Mno nič iné ti ani neostáva.
To som teda odskočila od témy. V tom som ja majster.
Tak ja sama seba volám Hekaté. To je bohyňa Mesiaca (milujem Mesiac) a bohyňa troch tvárí. A to som ja tiež. Nie síce bohyňa ale troch tvárí. Cudzím, a tím čo ma málo poznajú, ukazujem chladnú tvár bez citov. Kamarátom (tých moc nie je) ukazujem veselú tvár a často sa hrám na blbú, na malé decko. Ale naozaj som úplne iná. Bez citov? To je blbosť. Naopak, mám až moc pocitov a všetky dusím v sebe, pretože nemám nikoho, komu by som sa mohla vyrozprávať. Možno by som aj mohla mať, ale ja nikomu nedôverujem. A veselá nie som tiež, pretože mňa trápi všetko možné aj nemožné. Tak meno by bolo. Teraz k výzoru.
Som dosť vysoká (173 cm) a postavu mám... takú akurát. Pre anorektičky tučná, pre obézne chudá. Proste, taká nie vychudnutá, ale nie tučná. Váhu ti nepoviem.
Mám 14 rokov (to je teda dobre od veci, keď opisujem výzor). Chodím do 9.A triedy (Monitor čaká... teda... ehm... Testovanie 9... dementný názov). Do akej školy, to ani hovoriť nemusím, aj tak sa totiž stále sťahujeme. To preto nemám kamarátky, nemám si ich kedy nájsť. A mne trvá dlho, kým niekomu začnem dôverovať. Narodila som sa v júli. 13 júla. Takže som rak. Niežeby na tom záležalo, ja na horoskopy neverím. To je len keby si chcela vedieť. Teda, ty nechceš, si denník. Oh, jasné! Ja som zabudla. Však sa tvárim akože mi rozumieš. Tak nič. Zas som odbočila od témy. Mám dlhé (tak po pás) mierne vlnité (ale fakt mierne) a horkočokoládkové vlasy. Oči mám mandľového tvaru a takej dosť divnej farby. Otec (mimochodom...ale nič, vysvetlím nižšie) mal zelené oči, matka má modré. Ja niečo medzi tím. Je tam kus modrej, kus zelenej a keďže sa zmiešali tak aj ku šedej (skoro som napísala fialovej). Takže oči mám šedo-modro-zelené. Úžasné. Mám trošku väčší nos (ale fakt len trošku) , znamienko na brade na ľavej strane (z tvojho pohľadu na pravej), skoro stále červené pery (asi preto, že si ich kúšem), celkom fajn obočie a dosť (ale vážne veľmi) bledú pokožku. NIKDY sa nemaľujem, vlasy nosím zapnuté ihlicami (nie na pletenie, ale takými na vlasy) takže ma často volajú Číňanka alebo Japonka (čo mne absolútne neprekáža, ja som na to hrdá a asi to bude aj kvôli šikmejším očiam), nosím väčšinou nohavice alebo rifle (ale mám v skrini aj pár sukní a šiat), obyčajné tričká hocijakej farby okrem ružovej (v celej mojej izbe, v celom šatníku a vlastne vo všetkých mojich veciach nenájdeš aj keby si vedela hľadať ani kúsok ružovej). Mám dlhé nechty ale nelakujem si ich. A ešte ma napadla taká maličkosť. Mám dosť dlhé nohy. Ale vážne. Ja mám problém kúpiť si mne vyhovujúce nohavice, pretože všetky sú krátke alebo bedrové (neznášam bedrové nohavice takisto ako krátke tričká). Mno hádam to bude všetko. Ak by som si na niečo spomenula tak napíšem.
Nachádzam sa v dosť blbej rodinnej situácii. Môj otec zomrel, matka sa znova vydala. Ja som jedináčik, ale matkin manžel (ja ho nenazvem otec, to radšej zožeriem kefu, ale fakt) má dcéry- dvojičky. Poviem to mierne. !!!NEZNÁŠAM ICH!!! A to je veľmi mierne povedané. Sú to dve RUŽOVÉ BLONĎAVÉ BARBIE ZMACHLENÉ AKO VEĽKONOČNÉ VAJCIA!!!. Vážne. Sú to...neviem ani prísť na výraz, ktorým by som ich opísala, pretože všetky doteraz známe nadávky sú na ne mierne. Mno teraz možno preháňam. Ale pre mňa sú naozaj strašné. Ich otec si všíma iba ich, ony si na mňa vymýšľajú čokoľvek čo ich napadne (samozrejme len to zlé) a matka im to vždy uverí, moju verziu si ani nevypočuje, potrestá ma a ony sa na mňa škeria za jej chrbtom. Inú rodinu nemám.
Teda mám ale 1. nepoznám ju
2. matka je s nimi pohádaná
3. matkin manžel ich nemá rád a matka na neho nedá dopustiť.
Takže vlastne nemám nikoho. Keďže sa stále sťahujeme kamarátov nemám, priateľov tobôž nie, ešte aj tie cvokárky striedam vždy keď sa presťahujem. Vlastne, práve sme sa presťahovali. Práve sa zariaďuje dom (mno sám nie, ale ja pri tom nie som tak to beriem akože sa zariaďuje). Už mi pridelili izbu. Zatiaľ sedím medzi škatuľami a píšem. Matka povedala, že tu už ostaneme natrvalo. Možno by som jej verila a aj z toho bola vcelku rada, ale NATRVALO sme bývali už asi v 4 mestách.

Práve tu bola moja matka a kričala na mňa (samozrejme som počula za jej chrbtom smiech mojich ,,SESTRIČIEK"), že ak chcem spať medzi škatuľami tak je to moja vec, ale aby som jej potom neskučala ako ma všetko bolí. Ja som pokojným hlasom (ktorý vie v hádkach vytočiť 11 ľudí z 10) odpovedala, že s mojimi telesnými a duševnými pochodmi sa jej nezverujem už niekoľko rokov. Bachla dverami a odišla. Aj tak neviem kde si myslí, že budem spať, keď mi ráno oznámila, že moju posteľ ešte nedoviezli (samozrejme zasa za veľkého rehotu mojich obludiek sestričiek, ktoré samozrejme postieľky mali už dávno v izbičkách).

22:23

Čo som robila? Čítala knihu. Akú? ANJELI A DÉMONI od Dana Browna. Už 4-krát. Stále je dobrá. Prestala som čítať, pretože ma bolia moje krásne očičká. Len som ti chcela napísať, aby si vedela čo som robkala od návštevy mojej drahej mamičky. Už som si nachystala dve deky (jednu na ležanie, druhú na prikrytie), môj malý vankúšik (so vzorom fialovo-žltých kosatcov), plyšáka (ležiaceho čierno-hnedo-bieleho psa bez ktorého nezaspím aj keď už mám dosť rokov), pohár vody (keď som v noci smädná, často strávim aj hodinu vnútorným súbojom, keďže sa mi nechce vstávať), baterku (pre prípad núdze, som paranoidná, mno). Liek na spanie som si už dala (od cvokárky, pretože trpím nočnými morami...cvoknutá cvokárka, aj tak
sa v noci budím). Tak zajtra ti opíšem to blbé mesto, do ktorého sme sa prisťahovali, aj ten zbytočne obrovský dom aj moju izbu (tá je najhlavnejšia). Zajtra by mi mali prísť ostatné veci ako nábytok a tak. Tak dobrú nôcku, sladké sníčky.




tak komentiki pls...hanmbim sa...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Kuk??

klik 100% (38)

Komentáře

1 Bacilová Bublinka Bacilová Bublinka | 25. února 2010 v 13:15 | Reagovat

koment...ale odveci...ze...preco tu nemas nikde nejake miesto cisto len na hadzanie komentov a tak?? bo ked tu chcem nieco napisat ze co by som tu kcela tak nevem kde to mam dat....hmmm???

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama